Pages

utorok, 11. februára 2014

Zápisky z cudziny




Odhliadnuc od toho, že ležím v horúčke a mám samodiagnostikovanú angínu ( znie to hypochondricky, ale ja hypochonder naozaj nie som, i keď to tvrdí asi každý hypochonder ) spôsobenú Streptokokom a rendez-vous u doktora o 2 dni - hmm...prvý voľný termín ( nech žije slovenské zdravotníctvo ) a neznesiteľnú túžbu po penicilíne tak je mi dobre. Som Homo sapiens sapiens vždyspokojný, humorný a optimistický aspoňsatosnažiacivsugerovať ( spomienky na nemeckú kamarátku Nadine ). A vlastne to nebude také pozitívne ale ale ... v každom negatíve je niečo pozitívne! takže je to vlastne pozitívne ... už som ticho!



Akoby povedali bratři češi - ja veru nie, keďže ř nevyslovím ani pod hrozbou gilotíny tak mám akýsi splín ( i keď overujúc si význam slova na Wikipedii - Splín (z angl. spleen) je melancholická skleslosť spojená s pocitom nudy mi to akosi nesedí ale nevadí ja  nie som z filozofickej ani sociologickej fakulty !! ). Kto by to bol povedal, že sa budem cítiť osamelo v 9m2, a túžiť po tej najlepšej spolubývajúcej mojej Miške, dokonca by som teraz brala koleje Univerzity Obrany na 6.poschodí s jednou chladničkou pre celú chodbu, vždy zamknutou kuchynkou, kde keď ste chceli ,,variť´´ čaj tak ste sa museli zapísať na vrátnici. Nonsens?! Nie to len veterinári kradnú mikrovlnky ... ale to by bol iný príbeh. Možno poteším neprajníkov ( ale ja takých snáď nemám, povedala vôbec nie namyslene ) ale áno smútim ... smútim za Brnom, kamarátmi, rodičmi, sestrami, našimi zvermi, Trenčínom, obedmi v oáze za 35 Kč ... 

No viem, že tak isto budem smútiť za Nantes - štvrtkovými ,, marché´´ za 1 euro, utorkovými trhmi kde strategicky očarujem arabov, každomesačnému jedlu z kostola pre študentov v núdzi ( samozrejme som podala čestné vyhlásenie ), skvelými kamarátmi, špeciálne za jedným ( slzičky mám už teraz ), skvelou školou, predmetmi, spolužiakmi, praxou, parkami v Nantes, geniálnymi hodinami jógy, behaním pri rieke a určite aj týmito 9m2 .... lebo to už som raz ja, vždy chcem to čo nemám !

A aby som sa aj pochválila nesmradľavou samochválou tak som spravila všetky skúšky ( dobre propedeutiku nerátajme - s tou som nerátala :-)) a strávila super víkend so Simčou a Verčou, ktorá nás prichýlila v Paríži a 2 dni v Nantes ( a ten splín mám odvtedy ... pretože len slovenský študent si vie predstaviť bývať na 9m2 so spolubývajúcou! a ešte sem-tam prichýliť jej frajera či kamarátku ), aj keď by som rada písala ďalej tak dolieha na mňa únava, idem sa zakukliť do svojej perinky, nech zajtra pekne odprezentujem svoje zahnisané mandle a zväčšené lymfatické uzliny pánovi doktorovi. 





Au revoir et bonne nuit ! 


piatok, 29. novembra 2013

Centrálo hlásím ...

... že žiju!!! síce sa napchávam zázvorom a paracetamolom ( a čokoládou ) ale žijééém!



( photo by Krimoun Bellcora  - http://krimoun.blogspot.fr/ )


Čas tu strašne rýchlo uteká, za chvíľku už budem sedieť pod stromčekom v Trenčíne, napchávať sa domácou vianočkou, piť bezlaktózové Granko a venčiť pána Klobásku v snehových závejoch....už len prežiť pár testov (učím sa ako na skúšku u nás, nechty(a aj okolitá koštička) zjedené - fuuj, prsty boľavé, čokobrucho naberá na rozmeroch, pankreatitída ma neminie....) .

Ako si asi ,,Erasmáčim´´ v kocke?! nech tu nikoho príliš nenudím!
- okrem ,, žrania´´ čokolády a učenia mám za sebou aj:

- pád z bicykla, pád kamaráta z bicykla rovno na mňa, pád jeho bicykla rovno na moju hlavu, rozbitú hlavu, jazdu v sanitke, 2 stehy, 2 stehy vybraté budúcim brazílskym veterinárom a jazvu na pamiatku


- s Nadine sme v nedeľu odbehli Cross Nantes Réalités  ako Superéquipe Véto Erasmus a ja som si dokonca vybehala 5.miesto a ružové tričko ( tí francúzi sú akýsi leniví :-D ), a cesta na bicykli ma odrovnala do postele


- s kamoškou Lenkou  ( not marathon virgin as me ) sme si zaplatili štart na Parížskom Maratóne v apríli 2014 a ja som tak zahajíla svoju podstivú virgin marathon prípravu podľa plánu MyAsics, ktorá má momentálne pauzu ( ďakujem ti bicykel ! ako by tá hlava nestačila )



- jééj a navštívila som krásny park Le jardin des plantes - síce bola kosa, že mi sople tiekli z nosa ale bolo tam krásne tak pridávam pár fotiek


( photo by Miguel - rozbíjač hláv )

- s Nadine a Elenou sme si tiež spravili cyklovýlet popri rieke, to som ešte nemala dokalíčenú fasádu :-)





- aby som nezabudla spomenúť v škole sme prezentovali našu Česko-slovenskú kuchyňu a navarili sme s Luckou, Terkou a príležitostnou slovenskou sestrou Nadine kopu zemiakových placiek-bramborákov  s pórikom a syrom a napiekli pripiekli medovníkový koláč, a keď sa to všetko zjedlo, tak sme utekali koštovať ostatné francúzske špeciality - slimáky, Reblochon de Savoie, niečo ako dedkova domáca jabĺčkovica, do toho ovocie naložené vo víne, varené vínko, brazílska Caipirinha a Terezka už mala viac než dosť, po párty v škole sme pokračovali brazílskou párty na ktorej som tancovala asi takto:


skrátka na míle vzdialené od tanečného nadania latinoameričanov a vlastne aj priemerných európanov, čo už ...

Au revoir mes amis .............


nedeľa, 1. septembra 2013

Vo dvojici nie po opici ...

... na polmaratóne Moravským krasom 

Moja aj Kubova sekundiéra ( druhý 1/2 maratón ) v duchu náprav chýb minulých.


O 12 tej vyrážame z Trenčína, postupne zapĺňame Fordíka bežcami aj nebežcami a rútime sa smer Blansko. Samozrejme zas Terezkovský plánovač a časovač zlyháva, ale len čiastočne, tú rekonštrukciu cesty som nemala odkiaľ vedieť ( no dobre možnože mala ). A moje osudové Nesovice prechádzame a obchádzame čím si predlžujeme cestu o 30-40km. Nevadí stíhačka. V aute sa ešte napracem cestovín, zapijem domácim fuj ionťáčikom a to už vidím v spätnom zrkadle Kubov spýtavý pohľad. Sacharidy sú dôležité :-D !
Onedlho už parkujeme v Blansku a vyberáme sa na úrad kde prebieha výdaj štartovných setov. Za 5 minút dvanásť vyfasujeme igelitky s číslami, letákmi, pamätným listom a tričkom ( samozrejme zase chlapským napriek tomu, že som chcela dámske S-ko ), a tak mám funkčné tričko na spanie. Fakt užitočná vecička.
Utekáme sa prezliecť, zostáva nám 45min, šatne sú trošku od ruky ale priestranné a pekné. Rýchlo sa prezliekam a už už tlačím do seba banán, Kubo sa mi smeje, že či mi minule nestačilo ale ja si vravím, že energiu potrebujem a čo ten cenný draslík v banániku, nie nie len si ho ja pekne dopapám. Tesne pred štartom ochutnám trošku toho ospevovaného Carbo gélu, no fúúúúj to je hnus! Pre istotu si ho však beriem na trať.
Garmin chytá signál, obklopení davom sa pomaly ale isto blížime k štartu, odčítavanie posledných 10 sekúnd a ja cítim chuť bežať, jupííí. Bežíme 2 kolieska mestom a po druhom si to šinieme smer Adamov, Punkevní jeskyně. S Kubom sa striedavo dobiehame, pozerám na hodinky a celkom si to valíme 1km pod 5min alebo tesne nad 5min. Vravím Kubovi - Fííha ideme celkom rýchlo a v tom ho už nevidím. Zapol turbo a nebolo ho. Ja sa držím ostrieľanej maratónkyne, teda aspoň vyzerala, že už má čo to za sebou a držala si pekné tempo. No aj tá mi onedlho uniká. Po ceste skúsim Carbo gél, cucnem si riadnu dávku a cítim ju v puse, držím ju tam asi minútu a neviem čo s tým, prehltnúť či vypľuť, no zatínam zuby aj chuťové poháriky a prehĺtam. Sem tam, bežím za niekym kto strašne smrdí tak zrýchlim a obieham ho ( ďakujem Vám smradľaví bežci - zlepšila som si čas ), ešte mi lezie na nervy pán čo dychčí jak stará parná lokomotíva ( skoro som napísala stará panna ale to by asi nebolo také trefné ), bohužiaľ aj keď ho obehnem, onedlho ma dobehne. Nie a nie sa ho zbaviť, zvykám si. 


Sedemnásty kilometer začínam cítim môj fešný nechtík, aspoň prekrýva to koleno, ale veru riadne! Zatínam zuby a trošku pridávam. Onedlho ( v tej chvíli za dlho :-D ) vidím cieľ a viem, že zrýchlim, stíham zakývať Paľkovi a už šprintujem do cieľa, neznášam to, z duše to fakt neznášam ale nedá mi to. Prebieham cieľovou čiarou, ledva lapám dych a v predklone pred infarktom mi v cieli dávajú dole čip z tenisky. V tom si spomeniem na Garmin a rýchlo ho vypínam. 
V cieli nám podávajú minerálku, ktorú roztrasená, spotená nevládzem ani otvoriť. Naberiem si ako sa na dievča zo Slovenska patrí 2 jablká, 2 banány, 2 koláče, ionťáčik a spokojne odkrivkám od občerstvenia. 
Ideme sa ospršiť nech nás Denis vpustí do auta. Strhávam ponožku ktorá je od krvi a kontrolujem nechtík, fííha je ešte modrejší a fialovejší než bol. Cieľ ,, prežiť cieľ ´´ splnený!



Krásny beh, počasie, trasa, atmosféra, Moravský kras ... táááák jak dožijeme o rok sme tu zas, že Kubo?! 



Účastníci zájazdu:
Turbo - Kubo s časom 1:45:04  345.miesto z 906, ktorí dobehli do cieľa

Modro-fialovo nechtová Terezka s časom 1:47:11 na 393.mieste z 906 
priemerná rýchlosť: 11,9 km/h
celkovo zo žien: 31 / 187
kategória ženy A: 14 / 93

Paľko - šofér a morálna podpora

Denis - fotograf  a morálna a božteková podpora

nedeľa, 25. augusta 2013

Stále bežať, stále bežať a hlavne sa nepo**** = prvý 1/2maratón v živote !



"Nemali sme žiadnu špeciálnu stravu ani tréningy, bežali sme v obyčajných teniskách. Jeden kamarát šiel v kopačkách, z ktorých zrezal štuple. Ďalší nedokončil, lebo sa na trati prejedol hrušiek, iný zase vypil priveľa piva. O behaní sme nevedeli nič,“ spomína šéf Rajeckého maratónu Pavol Uhlárik na obdobie, keď sa obľúbené preteky rodili. 

Trošku málo z článku o histórii Rajeckého maratónu v aktuálnom čísle slovenského Run-u, vždy keď si spomeniem na článok vybuchnem od smiechu :-) 





O 14tej už pred domom parkuje Denis a čaká kým sa ,, športovkyňa ´´ vykotí, nastupujem teda do auta a keďže môj muž je spoly invalid tak sadám za volant. Po polhodinke cesty mi Denis vraví, budem ti teda hovoriť len veci ktoré nás ohrozujú na živote nech ťa nestresujem ... ticho veru v aute nebolo! No okolo 15tej už parkujem pri základnej škole v Čachticiach a idem sa zaprezentovať, zaplatím 3eurá a už si ma píšu ako Terezu Balušiakovú :-D 

Máme ešte hodinku času tak sa prechádzame po areáli, skúmame profil trate a keď zbadám, že sa spolubežci napchávajú tyčinkami, sušeným ovocím, banánmi tak mi preblesne hlavou, že aj ja by som si veru čosi mala dať. Vyťahujem teda Lifebar tyčinku ,, fíkovú´´ a napchávam sa, samozrejme ledva dychčím keďže som koláč, lasagne ešte nestrávila. Nič to, posilnená sa rozcvičujem, rozbehávam a o chvíľku sa presúvame na námestie kde vyspevujú dedkovia, ktorí akoby Senzi senzus z ucha vypadli. 

 16:00 štartovný výstrel, rýchlo zapínam Garmin. Prvý kilometer Čachtického 1/2 maratónu si vravím ,, Ty vole ešte 20km, začnem sa smiať ... hlavne sa neposer, hlavne sa neposer a dobehni ... smejem sa ! ´´ Nápad dať si o 13tej výdatnú porciu lasagní,  ale veď v Run-e odporúčali cestovinové párty pred behom, tak prečo nie a vzápätí neodolať maminkinmu kiškovému koláčiku, veď je ľahký, to strávim a mávnem rukou asi pri štvrtom kúsku. Aj ľudia, ktorí nebehajú si musia pomyslieť, že chúďa dievča blbé ... no čo čo sa stalo už sa neodstane a tak teda utekám a utekám, tempo som nasadila celkom vysoké, samozrejme ďalšia chyba, ale veď onedlho spomalím, prekvapivo sa až do konca stále držím času pod 6min na 1km, prvú polovicu za mnou dychčí spolubežec v modrom, ktorý ma na otočke obieha, onedlho mu však asi chýbam a stretávame sa, on má krízu a ja už chcem byť v cieli, obieham ho, zadychčane ho povzbudím, že už ,,len´´ 9km a vidíme sa až na guláši.





Posrať som sa neposrala, bežať sa mi voľajako nechcelo, no dobehla som a teraz si užívam pocit, že som to zmákla. Na vyhlásení obdivne zírame na 70ročných deduškov ktorý ma s prehľadom ,, dali´´ o 20-30minút a ženiem Denisa nech mi ich odfotí. Nevadí ja som spokojná, cieľ splnený - dobehla som a to pod 2hodiny, oficiálny čas 1:53:04, Garmin mi ukazuje 1:53:57 no z nadšenia, že som v cieli som ho zabudla stopnúť, priemerná rýchlosť 11,1km/hod, fíha radujem sa. 






Čachtický polmaratón mi nielen mojou vlastnou hlúposťou s kiškovým koláčikom a lasagnami ale najmä príjemnou atmosférou, 3eurovým štartovným v ktorom bola bohatá tombola, guláš, pivo či kofola, malinký ionťáčik a štartové číslo pripomenula článok o Rajcekom maratóne. A ako by povedal môj dedko jááák dožijeme tááák sa tam vrátime.

oficiálny čas: 1:53:04  
priemerná rýchlosť: 11,1km/h   -  5,24min na 1km
v kategórii žien 8/13 
viac na mojom garmin denníčku - http://connect.garmin.com/activity/364361287





utorok, 20. augusta 2013

Hrebeňovka Nízkych Tatier 2013

Hlavne nikdy nestrať túžbu kráčať ( S.Kierkegaard  ) ... Hrebeňovka Nízkych Tatier 2013





Všetko vymyslené, napísané, pripravené .... chaos - panika lebo som akosi nezvládla všetky skúšky a čakajú ma ešte dve. Uvedomujem si, že po návrate budem zas celá vzrušene-rozrušená a nebudem sa vedieť sústrediť a že 7.9. letím do Francúzska. Je rozhodnuté - kamarátom oznamujem, že sa ostávam doma učiť na skúšku a v stredu za nimi dorazím spolu s Honzom a onedlho zisťujem že aj s Aďom.

Akcia začína ako typický Kocúrkovský príbeh - ,, organizátor´´ ( úvodzovky - pretože ja som vždy neorganizovaný organizátor ) nejde, Aďo si myslel, že odchod je zajtra a je na festivale, Janča akosi nepristúpi do vlaku lebo je doma v domnení, že ide zajtra. Nezúčastnený organizátor volá tieto skutočnosti pani ubytovateľke na Donovaloch, ktorá neskrýva nadšenie. A tak sa vo vlaku stretávajú osoby, ktoré sa nikdy nevideli, nepočuli a teda ani nepoznali. Nevadí - nejako bolo, nejako bude a nejako to dopadne ... ja sa učím čím zmeriam prašnosť v stajni.

Pondelok
Pokračujem v učení, prekvapivo ma to baví, neviem či mi šibe alebo sa len tak snažím aby som s dobrým pocitom dorazila v stredu za kamarátmi ... Píšem Anet SMS dúfajúc, že sa so mnou neprestane kamarátiť za ten 1.deň - 28km s celkovým stúpaním 1628m a za to, že tam nie som. Prichádza SMS ,, Teryyy mám asi klinickou smrt! ´´ Smejem sa lebo aj čierny humor je humor:-D

Utorok
Po 1,5 hodinovom spánku cestujem do Brna, skúšku mám a dokonca za B, vytešujem sa ako malá. Po skúške si pochutnávam v Oáze, jááj bude mi chýbať...Nakúpim pár vecí v Zdravej výžive a s Denisom utekáme na autobus. Vyvenčíme hafanov, a už len balím a balím a chystám čo budem papať 3dni na horách bez civilizácie. Spím asi 3hodiny :-( Anet už neodpisuje, snáď žije ... Večer ešte dorazí Saškina mamina s nádielkou pre Saš, skoro padnem na zadok pri váhe vaku, ktorý mám vziať hore a tak vyberám vzorky zo všetkého a dúfam, že ma tentoraz nezabije hladná Saša.

Streda
S Aďom sa stretávame na stanici 4:10 lebo 4:20 nám odchádza osobák do Žiliny kde prestupujeme na rýchlik do Liptovského Mikuláša. Plán, že si vo vlaku výdatne pospíme padá - skvelé české dvojposchodové sloníča nám to nedopraje. Svetlo svieti tak prenikavo,  že nám snáď vypáli oči. V Žiline prestúpime do rýchliku kde už sedí Honza, vyspinkaný do ružova. Okolo 9tej vystúpime z autobusu v Jasnej na zástavke Lúčky. Pred zahájením výstupu si odskočím a áno videli ma snáď všetci z boku, zozadu, spredu ... červená jak rajčina beriem batoh a vydávame sa na cestu nahor. Z tej zelenej sme niektorí zelení, že Aďo?! :-D a tak si robíme čučoriedkovú pauzu.


Po 3hodinách šlapania sa dostávame na rázcestie pod Ďumbierom, a že nie sme žiadne bábovky tak si vybehneme aj na najvyšší vrchol Nízkych Tatier - Ďumbier 2043m. Ešte sa však riadne napraceme pred tým výkonom a zrazu stretávame skupinku B nášho pochodu, ktorí po 2dňoch idú späť do civilizácie. Na Ďumbieri spravím chalanom pár homofotiek s Liptovskou Martou a už si to valíme späť na rázcestie a odtiaľ na chatu M.R.Štefánika. Na chate nás už žiadna skupinka A nečaká ( mrľe ich žrali ) a tak ani my nezastavujeme ( až na WC pauzu ) a valíme smer Čertovica. Po 2-3 hodinách sme tam, sadáme celí vyčerpaní v nádeji, že si dáme jediné teplé jedlo za tento a ďalšie 2dni, no mrľožravá skupinka A nám nedopraje a tak zhltneme nejaké pečivo, keksy pre psy a utekáme smer Ramža - finále tohto light dňa ( my cez 30km, skupina A 15km ).


Na Ramžu dorazíme okolo pol8 večer - ohník už horí, útulňa je vyzametaná a krokodýl Dundee už vyspevuje. Sedíme pri ohníku a zisťujeme, že sa možno ráno neprebudíme lebo kamarát Dundee je väzenský utečenec. Honza zaspáva vonku pri spievajúcom Martinovi - Zabiju, zabiju ve spánku kamaráda, protože protože mi holku .... onedlho fernetom, pivom a inými dobrotami opojený Martin padá na spiaceho Honzu, spieva do tretej ráno ale zas aby sme mu nekrivdili poctivo kúri a tak ráno prekvapivo živí raňajkujeme pri ohníku.


Štvrtok
Naraňajkovaní, vyspinkaní, živí!!! sa vydávame na 21km trasu s 1235m prevýšením a 1077m klesaním smer útulňa Andrejcová. Po ceste stretávame počernejších obyvateľov Tatier - zberačov čučoriedok, krokodýla Dundeeho ktorý je obdarovaný priam dokonalými mimikrami, zmije a labradora Buba, ktorý nás sprevádza až na Andrejcovú. Značky s nápisom Priehyba a Priehybka sú v ten deň pre nás a moje koleno letálne. Zachraňuje nás už len Saškina vietnamská tigria masť na všetko. Každých 30min si doprajem tento analgetický zázrak aby som vôbec dokrivkala do cieľa.


Podvečer dorazíme do útulne Andrejcová a zisťujeme, že je kompletne plná. So Saš sa chopíme svojho šarmu ( i keď po vyžieraní čokolád a testovaní biodeodorantu by som to šarmom nenazývala ) a ideme prosiť bačov o prichýlenie. Chlapci od ovečiek sú viac než pohostinní a tak 6 z nás odchádza na salaš  ( rozumejte stará drevenná chatrč s dierou v streche a s otvorenými vrátami ) a Anet, Aďo a Kubo ostáva na Andrejcovej. Pred spaním sa ešte pár odvážnych vykúpe v prameni na Andrejcovej - Anet, Honzo, Tomáš a ja a po ľadovom orgazme už valíme na salaš. Sedíme asi do pol12 pri ohníku s 2bačami a v košiari zvonia a kašlú ovečky. Umierame od smiechu, necítim si brucho a myslím, že sa čoskoro pocikám pri príbehoch o doktorovi Smrťovi z družstva Pohorelá, medveďoch a alkoholických zážitkoch z predošlej noci bačov.
S Jančou je nám venovaná posteľ staršieho baču, dokonca aj s matracom, no aj tak sa okolo tretej ráno budím na príšernú zimu a myslím si, že do rána umrznem, vyleziem zo spacáku obliekam čo mám, dokonca aj monterky bačov a sadám von k ohňu, dym mi lezie po celej tvári, slzím, soplím ale ohrievam sa. Po chvíli si skúsim ľahnúť a zaspať čo vychádza a ráno sa budím nezmrznutá.





Piatok
Okolo pol8 stretávame Anet, Aďa, Kuba pri Andrejcovej a vyrážame na záverečnú trasu smer Kráľová hoľa a Telgárt. Koleno je ako znovuzrodené, zato Saš ledva chodí. Pokoríme Kráľovu hoľu a schádzame do Telgártu, kde si riadne zapapáme - pizza, halušky, kuracinka, hurá civilizácia. Dojedáme a utekáme na autobus do Popradu, nastupujeme na IC vlak smer Trenčín a vo vlaku okrem rozptýlenia s náhodnou študentkou VFU, a Denisových palaciniek unavení oddychujeme. Vystupujeme navečer v Trenčíne a po sprche zaľahneme. Iný príbeh by rozpovedali Honzo, Janča a Kubo, ktorí si mysleli že si pozrú ešte Slovenský Raj ale vlak z Telgártu akosi nie a nie prísť, niet nad Slovenské železnice!



Sobota
Anet - už aj podľa mojej ségry na nerozoznanie odo mňa ( asi ani nezaspím ako mi to lichotí ) spí u nás a doobeda ešte stíhame prehliadku Trenčianskeho hradu a výstup na vežu Matúša Čáka. Navečer sa vykúpeme vo Váhu a zaľahnem ako bábo do postele.


Malé veci? Krátke okamihy ? Nie sú malé ani krátke. ( John Kabat - Zinn ). Dúfam, že sme tým odštartovali našu trekkovú budúcnosť!

Tereza - očarená nízkotatranským hrebeňom
FOTKY: Kubo Škriečka, Honza Harapát, Honza Bajus, Saša Bulková, Anet Bložoňová, Tomáš Pospíšil